Juriga

Ferdiš Juriga bol nielen poslanec, politik a buditeľ, katolícky kňaz. Doktorát z teológie získal na prestížnom viedenskom Pazmaneu. Vďaka univerzitnému vzdelaniu mal veľký prehľad o dejinách Slovákov a aj Slovanov vôbec. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval buditeľskej práce, zakladal spolky a obchodné spoločenstvá. Vo Viedni sa zoznámil aj s Dr. Pavlom Blahom a ten ho zase predstavil Vavrovi Šrobárovi. Na istý čas sa stal z neho Hlasista. Zaujala ho Masaryková „Drobná práce“. Medzi svojimi farníkmi bol mimoriadne obľúbený pre svoju otvorenosť a dobroprajnosť. Na svojich farách dbal na to, aby v dedine prevládal slovenský živel a dokonca raz odslúžil omšu po slovensky načo dostal od biskupa pokarhanie s tým, aby to druhý raz už neskúšal. Na Záhorí bol veľmi populárny pre svoju širokú organizačnú činnosť a pomoc tým ktorí ju potrebovali. Preto keď kandidoval v roku 1905 do uhorského snemu získal dostatok hlasov a stal sa poslancom. Tento post si udržal nepretržite 23 rokov. Jeho hviezdnou chvíľkou bol 19. október 1918, keď na sneme vystúpil po slovensky, nemecky a maďarsky a zaskočeným poslancom oznámil, že Slováci si už nedajú rozkazovať a chcú byť samostatní. Aktívne sa zúčastnil aj na príprave martinskej deklarácie 30. októbra v roku 1918. Založil Slovenskú ľudovú stranu a podieľal sa na vzniku Slovenských ľudových novín do ktorých aktívne prispieval. Pre jeho články ho maďarský súd v roku 1906 odsúdil na dva roky väzenia. Neskôr sa spojil s Andrejom Hlinkom. Ich spoluprácu rozdelila až aféra Vojtecha Tuku z ktorého sa vykľul maďarský špión a Hlinka sa ho zastával. Po vzniku ČSR bol poslancom v Národnom zhromaždení a aktívne sa zúčastňoval na tvorbe zákonov. Jeho politická kariéra skončila v roku 1929 keď ho pre nezhody z Hlinkom vylúčili z HSĽS a biskupi päť dni pred voľbami vydali obežník v ktorom upozorňujú kňazov, že mu nedovolili kandidovať za poslanca. Jeho strana ktorú založil po vylúčení z HSĽS dostala len niečo vyše päť tisíc hlasov. Tým skončila jeho kariéra. Krátko na to po prehratom civilnom a cirkevnom súde pre urážku Hlinku požiadal o penziu a v roku 1929 odchádza do zabudnutia. Po siedmich rokoch sa síce z Hlinkom zmieril, ale to už na jeho ďalšiu činnosť nemalo vplyv. Zostal osamotený a znechutený. Žil ešte dvadsať rokov. Zomrel v roku 1950.