Koniec služobnej cesty - Denník nezvestného

Košického literáta Štefana Lazorišáka v 70. rokoch odviali životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry, nasledujúcich desať rokov sa pohyboval v prostredí undergroundovej scény, v novembri 89 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za zmeny. Bezprostredná nežnorevolučná skúsenosť mu umožnila tvoriť autentickú literatúru, prezentovať sa publicisticky.Teraz sa pripomenul knihou Koniec služobnej cesty. Časť Denník nezvestného je rekonštrukciou čiastočne stratených textov z polovice 80. rokov, časť Čas rozjímania publikoval roku 1986 v českom samizdatovom periodiku VOKNO, ktoré reprezentovalo undergroundovú kultúru. Rovnomenná časť Koniec služobnej cesty je novelou s kafkovskými črtami. „Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno,“ povedal autor o novele, ktorá reflektuje životný pocit ľudí v totalitnom režime. Postavy sa tu pohybujú v labyrinte neprehľadných pomeroch, vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. Dejová línia podčiarkuje stratenosť jedinca, jeho pocit bezmocnosti voči cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Prítomné sú zvláštne a nesúvislé dejiská – vlak, byt, hotel, vlaková či policajná stanica. V priebehu deja sa čitateľ dozvedá o temnom charaktere moci, priebehu vyšetrovania hlavnej postavy, ktorá nepozná dôvod prenasledovania. Napokon sa búri proti byrokratickej, bezcieľnej, zmyslu zbavenej mašinérii. Novela má blízko k expresionizmu a treba ju chápať ako parabolu.Namiesto úvodu je v knihe uverejnený rozhovor Dozrel čas na objektívne svedectvá. Lazorišák v ňom odkrýva fakt, že „na Slovensku sa v poslednom čase dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho ´disentu´ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred novembrom 89 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg.“